Predstavte si, že svoje deti vediete k tomu, aby sa nielen vzdelávali, ale aj rozvíjali ako ľudia. Dnes sa to nazýva sebarozvoj. Kam to povedie?
So Zuzanou Kubovčákovou sme sa rozprávali ešte v decembri, pár dní predtým ako odišla na pol roka do Japonska. Znovu. Táto krajina jej učarovala ešte na základnej škole, keď tam strávila rok. Teda, učarovala, hovorí, že Japonsko rovnako miluje ako nechápe, napriek tomu sa tam vždy veľmi rada vráti.
Učili ste japončinu v Brne a japonské náboženstvá vo Viedni. No zaujímavé je, že do Japonska ste išli po prvý raz v štrnástich rokoch. Prečo? Deti v tomto veku idú študovať skôr do Ameriky.
Aj ja som tam mala ísť, ale vyhlásila som, že Amerika je trápna a po anglicky vie každý. Moja staršia sestra študovala rok na strednej škole v Amerike. A keď prišiel rad na mňa, opýtala som sa, či nie je na zozname aj niečo iné. Boli tam, tuším, aj iné krajiny, ale hneď, ako som počula Japonsko, bez zaváhania som kývla hlavou. Cez prázdniny som sa potom učila základy japončiny – ako sa máš, som hladná, dobrý deň… S tým som tam potom na rok išla. Vtedy to bolo cez Rotary Club, čo znamená, že študenti rotujú po rodinách. Aj preto som sa vôbec nebála, vedela som, že o mňa bude postarané, pretože idem k niekomu domov. A tí ľudia majú väčšinou vlastné dieťa niekde v zahraničí, takže sa k cudzím deťom chcú správať presne tak isto, ako očakávajú, že sa postarajú o ich dieťa v zahraničí. Vtedy som sa vôbec nebála. Kultúrny šok som zažila až neskôr. 🙂
Čo ste tam išli študovať?
Prvý mesiac nás učili japončinu, pretože vedeli, že je to pre nás úplne iný jazyk, málo kto s ním príde do kontaktu. Takže celý september sme všetci výmenní študenti chodili do jazykovky, a to bolo super. Potom som išla na japonskú súkromnú dievčenskú strednú školu. 🙂 To bol zážitok. Uniformy, hodinu a pol trvalo, kým som prišla metrom do školy. Trikrát som musela v Tokiu prestupovať. Bolo toho už priveľa, hoci je pravda, že majú fantastické metro. Museli by ste byť slepý, aby ste netrafili. Keď som sa vrátila, bola som nadšená a zamilovaná do Japonska. Aj preto som po gympli išla študovať japončinu v Bratislave. Z tej školy som bola trošku znechutená, ale pre mňa neprichádzalo do úvahy štúdium opustiť. 🙂 Našťastie, som sa do Japonska dostala znovu, na ročné štipendium. A vtedy som mala z Japonska kultúrny šok. Úplne opačnú skúsenosť oproti tej prvej.
Prečo kultúrny šok prišiel až pri druhej návšteve? A keď ste už boli dospelá?
Pretože som si myslela, že ich už poznám, že všetko bude v pohode. Deti sú prispôsobivé, veľmi neriešia. Ale ako 22-ročná som veľa vecí začala riešiť. Prejavovalo sa to v komunikácii, v očakávaniach, v mužsko-ženskej komunikácii a v tom, že som sa tam cítila veľmi nežensky. Ako úplná obryňa. Moji mužskí japonskí rovesníci ma považovali za svoju staršiu sestru. Bolo hrozné, keď mi to v 22 rokoch muži povedali. Šok bol tiež v komunikačných očakávaniach. Japonci nehovoria veci priamo tak, ako ich hovoríme my, oni ich hovoria inak. Neviem ani, či sme sa to v škole učili, alebo nie, ale trvalo mi veľmi dlho, než som to pochopila. Napriek tomu, že som myslela, že to mám naučené, teóriu verzus realitu som ako dospelá nezvládla. Mala som hroznú depku. Bola som nešťastná, volala som domov.
Ale vytrvali ste tam?
Áno, išla som domov len na nejaké dva-tri týždne.
Dnes sa japončinou živíte, prvého pol roka 2018 trávite v Japonsku už ako prednášajúca na vysokej škole. Prečo sa táto láska k Japonsku zrodila?
Vôbec neviem. Ja mám s Japoncami taký dynamický, protikladný vzťah. Veľmi ich obdivujem a zároveň som schopná byť veľmi kritická. Niečo ako k vlastným rodinným príslušníkom, že ich ľúbime, ale zároveň sme k nim veľmi kritickí. Ale neviem povedať nič také typické, čo ľudia s Japonskom spájajú – bojové umenia, architektúra… Ja toto nemám. Fascinuje ma síce ich náboženstvo, chrámy, svätyne, ale to sa týka aj japonského buddhizmu, šintó aj kontinentálneho buddhizmu. Takže neviem. Faktom je, že práve tá kultúra a náboženstvo sú niečo, čo mi je veľmi blízke.
A čo je to, v čom ste kritická?
Súvisí to práve s tými spomienkami, niektoré zážitky boli ťažké a mám pocit, že mi vybalansovali vzťah k Japonsku. Že to nebol len úžas, ale aj pády, dostala som sa akoby do roviny. Ja Japonsko slepo nevychvaľujem do nebies. Nikomu nepoviem, že Japonsko je super a bodka. Poviem, že Japonsko je super a čiarka...
Mali ste príležitosť precestovať celé Japonsko? Cítiť tam veľké regionálne rozdiely?
Áno. Aj v mentalite, aj v myslení, jazyku, strave. Dokonca aj medzi východom a západom, nielen severom a juhom. Japonci sú veľmi hrdí na to, že sú z daného regiónu. Hrdosť sa prejavuje aj v lokálnej kuchyni. Mala som pocit, že veľmi dobre poznajú svoju lokálnu históriu, vedia, odkiaľ pochádzajú. Akoby tie korene boli také vedomejšie, uvedomelejšie.
Ako ste sa dostali do Japonska nielen študovať, ale aj učiť?
Vyplynulo to z práce. Do septembra 2017 som bola vedúcou Semináru japanistiky v Brne. V rámci semináru máme partnerské zmluvy s japonskými univerzitami, ktoré sú primárne orientované na zahraničných študentov, aby k nim mohli chodiť na výmenné pobyty. Jedna z tých univerzít nás oslovila s tým, že majú program pre zahraničných vyučujúcich a ja som sa tam prihlásila. A oni že dobre, môžem prísť. Tak tu teraz pol roka učím.
Čo učíte Japoncov?
🙂 Buddhizmus.
Učíte v Japonsku japonský buddhizmus?
Hej. 🙂 Je to program primárne určený pre zahraničných študentov v Japonsku, pretože to sú univerzity, ktoré majú okolo stovky zahraničných študentov. A toto sú kroky japonských univerzít, aby sa tam tie deti tí študenti cítili dobre. Aby si neosvojili iba japončinu, ale aj trochu japonskej kultúry. Majú tam aj japonskú politiku, dejiny, literatúru. Niečo z toho prednášajú japonskí prednášajúci a niečo zahraniční.
Akceptujú vás ako cudzinku prednášajúcu o japonskej kultúre?
Akceptujú, pretože je veľký rozdiel medzi tým, čo je napísané v knihách, a čo ľudia žijú. Čiže ja možno viem o japonskom buddhizme niečo, čo oni nevedia. Platí to aj naopak – ktokoľvek študuje kresťanstvo a nie je z kresťanského prostredia, vie veľakrát o tom povedať viac ako človek, ktorý v tom kresťanskom prostredí žije. Pretože tam je to veľakrát len v rovine veríme – neveríme. Japonský buddhizmus nie je len zen. To je len jedna z ďalších desiatich denominácií buddhizmu. Ja mám kurzy postavené tak, že najskôr vysvetľujem, čo je to buddhizmus, potom hovorím o koexistencii buddhizmu a šintó, pretože to sa v Japonsku nedá oddeliť, a potom idem dejinnú líniu, kedy buddhizmus prišiel, aká bola forma, hovoríme si aj chrámy, učiteľov, myšlienky a takto ideme storočie po storočí. Je toho dosť. 🙂
Japonci sú známi workoholici. Možno aj nepokojní ľudia, ktorí stále potrebujú dosahovať nejaké ciele. Buddhizmus je ale založený na hľadaní pokoja a vnútornej úprimnosti. Nie je to v rozpore?
Podľa mňa je. Ale porovnávate učebnicové náboženstvo verzus reálny život. Kresťanstvo tiež hlása lásku k blížnemu a pozrite sa, koľko sme schopní prijať utečencov. Jedna vec je to, čo buddhizmus a zen hlása, a druhá vec to, ako je možné jednotlivé princípy aplikovať v dennom živote v 21. storočí. A tretia vec – ak to aj je súčasť japonskej kultúry, neznamená to, že sami Japonci sa s tým identifikujú a vedia to reálne žiť. Veľa z nich sa identifikuje skôr so spoločnosťou než s náboženstvom. Dôležitejšia ako zen je pre nich firemná morálka, čiže poslušnosť a workoholizmus. Viem si ale predstaviť, že aj workoholizmus by vedel byť v zenovom jazyku interpretovaný tak, že je to ten správny prístup. Koncentrácia, dôslednosť, poslušnosť, rigidita, pravidlá. Z istého pohľadu je to čistý zen.
Ako sa dá vytvoriť priateľský vzťah s neprístupnými Japoncami? Máte tam aj priateľov, na ktorých sa tešíte?
Áno, mám. Japonci majú fasádu, za ktorú sa ťažko preniká. Ale nepreniká sa k nim ťažšie ako k nám. Za maskou sú rovnako ľudskí a takí ako my. S Japoncom je komunikácia viac formálna ako napríklad s Francúzom či Angličanom, s ktorými sa nepoznáte. U Japoncov k tomu pribudnú pravidlá formálnej komunikácie.
To znamená čo?
Že je tam akoby scenár, ktorý je veľmi jednoznačný. Sú dané reakcie, odpovede, otázky. Už len to, že sa Japonci predstavujú, že si vymieňajú vizitky, je pre Japoncov rituál. Keď ho ovládate správne, akoby postupujete do ďalšieho kola. A s každým ďalším kolom, keď je tá formálnosť dodržiavaná, začnete cítiť, ako sa hranice komunikácie rozširujú. Ale stále je dodržiavaný scenár, čo jedna strana povie a ako druhá strana zareaguje. Všetci Japonci to ovládajú. Keď to ovládame aj my, cudzinci, oni to veľmi uznávajú. Neskutočne vedia dať najavo radosť, že cudzinec to vie odčítať a je ochotný hrať podľa týchto pravidiel.
Takže ten rituál je kombinácia slov, mimiky, pohybov…
Áno, presne tak. Pohyby, úklony, gestá.
Na čo sa tešíte, keď sa vraciate do Japonska?
Na jedlo. 🙂
Sushi?
To ani nie, aj keď dúfam, že sa sushi dobre prejem. Japonci majú veľmi bohatú kuchyňu. Na to sa veľmi teším.
Vedeli by ste si predstaviť žiť v Japonsku?
Myslím, že vedela. Na nejaký čas, povedzme na dva roky alebo tak, pretože trvalo žiť chcem doma, ale viem si predstaviť, že aj tu v Japonsku by som bola schopná ešte na nejaký čas zakotviť.
Čím to je, že je táto krajina taká inovatívna? Je to pracovitosťou ľudí, prístupom k životu…?
Myslím, že je to kombináciou viacerých faktorov. Jednak určite tou pracovitosťou, odovzdanosťou práci, príslušnosťou k firme a identifikáciou s firemnou morálkou. Zároveň si však myslím, že je to tým, že veľa vecí ostáva po starom, že veľa vecí sa tu vlastne nemení. V banke alebo na úradoch sa všetko vypĺňa ručne na papier, formálny podpis je s pomocou osobnej pečiatky rovnako ako pred tisíc rokmi, zoznam predmetov na daný semester nie je nikde zverejnený online, ale študenti to dostávajú vytlačené na papieri. Japonci môžu napredovať vďaka tomu, že veľa bežných vecí ostáva po starom.
Japonsko je jednou z najbezpečnejších krajín na svete. Vnímate to tak aj vy? Sú miesta, kde sa napríklad bojíte ísť sama, ako to býva v každom veľkomeste?
Samozrejme, Japonsko je jednou z najbezpečnejších krajín na svete, zároveň tu ale sú aj kriminálnici, aj zlodeji, nie je to raj, ktorého druhá stránka neexistuje. Osobne sa vyhýbam tmavým uličkám, pretože nemá cenu pokúšať a aj sami Japonci vás budú odrádzať od toho, aby ste sa po zotmení potulovali peši. Vo veľkomestách existujú zábavné štvrte plné barov, reštaurácií a obchodov, a potom obytné štvrte, tomu treba nejak automaticky prispôsobiť aj pohyb. V tých prvých vám akoby nič nehrozí, ale o niekoľko uličiek ďalej môže byť tma a pusto, čo je veľmi silný kontrast. Sami Japonci sú napríklad v Tokiu viac obozretní než v menších mestách. Videla som ženy, ako si dávali väčší pozor na kabelky – čo je inak kapitola sama o sebe, kabelky tu môžete nosiť otvorené, dokonca rozdrapené a nič. Videla som v metre spať Japonca s telefónom v každej ruke a bol úplne v bezpečí, pretože spal a všetci mu dali pokoj. Neviem si predstaviť, že by mu niekto tie telefóny zobral len preto, že bol bezbranný. Osobne som to vnímala tak, že práve preto, že bol bezbranný, tak ho všetci nechali, aby sa vyspal, pretože rovnako ako teraz spí on, budú oni spať o dva dni na tej istej linke metra.
Keď ste od skorého veku v kontakte s buddhizmom, odkiaľ prišla potreba absolvovať aj sebarozvojové semináre na Slovensku?
Pretože to nebolo dostatočné a myslím si, že som tomu nerozumela úplne. Mala som to síce načítané z kníh, ale neprešlo to cez telo, cez fyzickú, bytostnú skúsenosť. Súčasťou tých výcvikov v Komunikácii je od istého levelu aj zazen a nedá sa to oddeliť. Dôležitá je aj práca s tieňmi, aj zazen. Zazen veci otvára a spúšťa a hlbinná psychológia má metódy na to, aby to vyladila. Nestačí hrať na klavíri, ale ten klavír treba mať aj vyladený.
Dátum: 17.07.2018
Autor: Palo Hlubina
Fotograf: Michaela Klanicová
