Ako sa profesionálny športovec vracia do normálneho života? Janette Husárová nám o tom porozprávala. A tiež o tom, prečo profesionálni športovci potrebujú pomoc odborníka, ktorý im ukáže, ako sám seba zvládať.
Ako sa profesionálny športovec vracia do normálneho života? Janette Husárová nám o tom porozprávala. A tiež o tom, prečo profesionálni športovci potrebujú pomoc odborníka, ktorý im ukáže, ako sám seba zvládať.
Zahráte si ešte tenis len tak pre radosť?
Občas si zahrám s kamarátmi, nie však veľmi často.
Čím to je? Ste z neho unavená?
Mala som šesť operácií kolien, od roku 2005 nemôžem behať, tak sa šetrím. Občas zájdem do posilňovne a prinútim sa zacvičiť si. Kvôli fyzickej a najmä psychickej pohode.
Ako oddychujete?
Rada chodím na kávičku s kamarátmi, pokecať si, mám rada divadlo. Minulý rok som bola trikrát na dovolenke, čo som si predtým nemohla dovoliť. Keďže som aj trénovala v zahraničí, mojou dovolenkou býval vtedy týždenný pobyt doma. Vždy som sa naň veľmi tešila.
S tenisovou raketou ste precestovali mnoho krajín sveta. Bola možnosť aspoň na chvíľu zájsť do mesta, v ktorom ste hrali, a trochu ho spoznať?
Podľa toho, na akom turnaji sme hrali a ako som na ňom zahrala. Často som sa presúvala hneď po finále alebo po prehratom zápase z jedného turnaja rovno na druhý. Posledné roky som však hrávala iba štvorhru a nemohla som veľa trénovať. Takže boli príležitosti vidieť aj mestá, nielen tenisové dvorce. Ak však hráte dvojhru, tam priestor a čas na prechádzky po meste nie je. Hráte, trénujete a oddychujete, aby ste mohli byť dobre pripravený na zápas.
Kde sa vám najviac páčilo?
Londýn, Rím, Paríž, NYC, Japonsko, Austrália, Južná Amerika… Každý turnaj i krajina má svoju atmosféru. Páči sa mi chodiť po svete, spoznávať krajiny, zakaždým vidieť nový kúsok sveta.
A je aj miesto, kde by ste dokázali žiť?
Som ,,južanský“ typ, mám rada more, slnko... Takže asi Taliansko. Ale keď už by som sa musela rozhodnúť, tak určite Európa. Práve európska kultúra a história mi vždy chýbala, najmä po dlhých týždňoch v Amerike. Som rada doma.
Pôsobíte introvertne. Keď ste však boli na kurte, sústreďovala sa na vás pozornosť divákov, médií... Ako ste sa s tým dokázali vysporiadať?
Mne to neprekážalo. Nemala som problém hrať na najväčších štadiónoch, naopak tá atmosféra bola úžasná, napĺňala ma. Ale po zápase som sa najradšej hneď stiahla k svojmu tímu a snažila sa vyhýbať prílišnému záujmu.
Kedy prišiel vo vašom živote okamih a uvedomili ste si, že ste v tenise dobrá a dalo by sa s ním aj niečo dosiahnuť?
Tenis som začala hrať dosť neskoro, v deviatich rokoch a moji rodiča ma do tréningu netlačili. Išlo to akosi prirodzene a aj výsledky akoby prišli samé... Do šestnástich rokov som netrénovala zvlášť tvrdo, ako dnes trénujú deti a juniori. Mala som talent na tenis a na iné športy, chceli ma aj na basketbal. Tenis mi bol ale najbližší, veľmi sa mi páčil od prvého momentu s raketou v ruke.
Dávate si ciele v športe i v živote? Alebo to nechávate na spontánnosť?
Ciele som si nedávala. Pamätám si však, že ako dvanásťročná som túžila hrať na grandslamových turnajoch. Ale bez cieľov sa nedá ani športovať, ani žiť.
Teraz máte nejaké?
Musím sa naučiť oddychovať. Mám tenisovú akadémiu, kde by som chcela vychovať dobrého hráča alebo hráčku. Prirodzene si aj „vybudovať“ rodinu a, samozrejme, sa stále rozvíjať ako človek.
Pomerne skoro ste sa začali venovať aj osobnostnému rozvoju. Ako ste k tomu prišli?
S Ľubou Hamarovou som začala spolupracovať, keď som mala 19 rokov. Bol to paradox. Namiesto prvého Roland Garros Grand Slam-u prišlo zranenie. Uvedomila som si, že tenis, ako aj iné športy, je spojený s hlavou. Zdôverila som sa kamarátovi, ktorý ma s Ľubou zoznámil.
Videli ste priamu súvislosť s tým, ako na sebe pracujete a ako sa vám menia veci v živote a v športe?
V roku 2009 som ukončila kariéru, nie síce nahlas, ale vnútorne. Po návrate zo zahraničia som začala chodiť na worshopy osobnostného rozvoja a vedela som, ktorým smerom sa chcem uberať. Úplne sa mi všetko otočilo a vlastne som zažila druhú tenisovú kariéru. V roku 2011 som začala znovu hrať a tých päť rokov bolo plných rozvoja. Nové pohľady na šport, prípravu, na mňa. Každý deň je pre mňa hodnotnejší, ako som mala pred tým. Rozmýšľam o veciach, nenudím sa, dni sú plnohodnotné. Keď som pricestovala do Melbourne na Australian Open, zavolala som doktorovi, ktorý ma dvakrát operoval, a vravím mu: „David, poďme na večeru.“ Spýtal sa ma, koho trénujem. Bol milo prekvapený, keď sa dozvedel, že budem hrať. A to vďaka osobnostnému rozvoju.
Ten zlom prišiel v roku 2009, keď ste skončili kariéru kvôli zdravotným problémom?
Áno, hrávala som už niekoľko rokov vo veľkých bolestiach. Aj som si skracovala sezónu z desiatich na päť mesiacov. Začala som v apríli a končila na US Open. Udržiavala sa okolo 50. miesta vo svetovom rebríčku, aby som si zabezpečila postup na veľké turnaje v ďalšom roku. Ale bolesti už boli neznesiteľné a oficiálne som ukončila kariéru. No vrátila som sa.
Pred dvoma rokmi ste ukončili kariéru už definitívne. Je to veľká zmena, keď opúšťate niečo, čomu sa venujete takmer celý život?
Pre mňa ani nie. Mám šťastie, že ešte počas turnajov som mala rozbehnutú akadémiu. Takže to bol plynulý prechod do normálneho života. Vravím, že normálneho, pretože ten tenisový je svojský, je to akási bublina. Nebol teda problém prestať hrať. Vedela som, kedy chcem skončiť, čomu sa budem venovať. Ale chápem športovcov, ktorí po kariére nemajú jednoduché zaradenie do ,,bežného“ života.
Spomenuli ste, že tenisový život je bublina. Čo je pre ňu, okrem cestovania, typické?
Máme profesionálny tím, ktorý sa o nás stará. Cestujeme, riešime letenky, spíme v najlepších hoteloch na svete. Neriešime však každodenné ,,normálne“ veci. Ísť nakupovať alebo čosi vybavovať na úrady… Pre nás bolo podstatné, kedy máme tréning, zápas, o koľkej masáž.
Môžu vzniknúť v konkurenčnom prostredí svetového top tenisu aj kamarátstva?
Sú veľmi zriedkavé, ale môžu. Po kariére i počas nej sme sa občas vybrali či už hráči, alebo tréneri na spoločnú večeru. Je to ale individuálne.
Pre športovcov, ale nielen pre nich, je dôležitý spánok. Keď ste hrávali, mali ste naň dosť času?
Museli sme sa prispôsobovať harmonogramom a termínom. Napríklad kedy boli voľné kurty na tréning a kedy hráme zápasy. Niekedy sme vstávali skoro ráno, večer sme sa dozvedeli zápasový program na druhý deň. Boli sme veľmi flexibilní, ale čas na výdatnejší spánok sa musel nájsť.
Strážili ste si stravu, či ste ju príliš neriešili?
Mala som špeciálnu diétu. Samozrejme, najmä kvôli tráveniu. Niektorí majú radi ryžu, špagety... Ja cestoviny, ryžu. Na raňajky však určite nie jogurty alebo vajíčka. Skôr ovsené vločky. Preferovala som sójové mlieko, chlieb. A na večeru proteíny, teda dobrý steak. Po sezóne to však bolo iné. Doma som jedla všetko. Aj halušky 🙂
Baví vás trénerská činnosť?
Trochu som sa tomu vyhýbala, trénovaniu po ukončení kariéry. Bola som unavená z cestovania. Potrebovala som si oddýchnuť. Robím aj trénerku ženského reprezentačného tímu Fed Cupu, čo sú dva týždne do roka. Trénovanie ma baví. Ide teda o určitý zaujímavý proces.
Vaše meno je v tenise známe, potrebujete aj promo?
Máme šťastie na dobrých rodičov detí a na ľudí, ktorí u nás trénujú. Pretože vieme, akí v tenise dokážu byť niektorí rodičia aj deti. Riadime sa heslom: ,,Spokojný klient pritiahne ďalších klientov.“ Promo teda veľmi nerobíme aj preto, že zatiaľ nemôžeme ďalej rozširovať areál.
Vráťme sa ešte k tomu osobnostnému rozvoju. Keď ste o ňom hovorili s rodičmi alebo s ostatnými športovcami, nepripadali ste si trochu ,,uletená“?
Nerozmýšľala som nad tým, ako v ich očiach vyzerám. Vedela som, že na zvládnutie emócií počas zápasu i tréningu potrebujem odbornú pomoc. Keď musím podať daňové priznanie, tak oslovím účtovníkov. A keď potrebujem pomôcť s emóciami, tak zájdem za psychológom alebo koučom, pretože sa potrebujem aj ďalej osobnostne rozvíjať. Ale áno, v tom čase to bolo nezvyčajné. Teraz však už skoro každý top tenista či športovec využíva túto pomoc a je súčasťou jeho prípravy. Nerozprávajú o tom, ale keď sa otvoria, tak priznajú, že takéhoto človeka pri sebe majú.
Dátum: 17.06.2018
Autor: Palo Hlubina
Fotograf: Michaela Klanicová
