Alexander Móži je človek známy z reklamnej brandže. Stál za úspešnými kampaňami, ako je Fofola alebo Kávičkári, v Ringieri pomáhal rozbiehať video oddelenie.
Alexander Móži je človek známy z reklamnej brandže. Stál za úspešnými kampaňami, ako je Fofola alebo Kávičkári, v Ringieri pomáhal rozbiehať video oddelenie. Keď sa mu narodila dcérka, dal si pauzu od práce, takzvaný sabatical. S takto oddýchnutým Alexandrom sme sa porozprávali o reklame, osobnostnom rozvoji aj o živote.
Začnime netradične, hudbou. Založili ste hudobnú akadémiu Musicana. Prečo?
Pretože sme chceli privádzať ľudí k hudbe iným spôsobom. Keď prídete na ľudovú školu umenia, musíte spraviť talentové skúšky, chodíte na teóriu, z ktorej je veľakrát strašiak, pretože jej kvalita veľmi závisí od pedagóga, ktorý hodinu vedie. Decká to potom vnímajú tak, že – na slovenčine majú diktát, na hudobnej majú ďaší diktát, majú z toho stres. Nechápu, prečo by sa mali učiť teóriu, keď teraz je Spotify doba. Preto sme celý koncept otočili. Povedali sme si, poďme učiť aplikovanú hudobnú teóriu. Napríklad príde dieťa a povie, že mne sa ľúbi, ako spieva Smatanová. Dobre. Tak poďme spievať Smatanovej pesničky a na nich sa naučíme aj teóriu – čo je to durový akord, čo je to molový akord, prečo toto znie smutne, toto veselo. Čo to znamená, keď máš nižšie položený hlas, čo keď vyššie. Nemáme šablónovité osnovy, pretože každý má iné potreby aj talentovo je inak vybavený. Každý u nás preto ide svojím tempom.
Ste otvorení aj pre dospelých. Prečo?
Je veľa ľudí, ktorí si chcú splniť hudobný sen – vždy chceli hrať na bicie alebo na gitare a chcú svojim deťom niečo zahrať. Prišli k nám ľudia, ktorí nevedeli na nič hrať a zrazu si pozakladali kapely. Hudba je podľa mňa najkrajším hobby v živote. My ľuďom pomáhame realizovať ich sny. Prídu k nám a zrazu tá strašne komplikovaná gitara nie je až tak komplikovaná.
Ako ste stíhali popri časovo náročnej práci v reklame riešiť aj hudobnú školu?
Musicanu som založil v roku 2000. Ostatné roky som sa jej už veľmi nemusel venovať. Ja som skôr taký rozbiehač. Teraz má škola skvelých ľudí, ktorí sa o ňu starajú, takže v nej nebola potrebná moja každodenná pozornosť. Skôr riešim strategické veci, kam sa bude hýbať ďalej. Nie je to projekt pre biznis, je to občianske združenie. Všetko si financujeme sami, nechceli sme ani žiadne dotácie, pretože sme nechceli akceptovať štátne osnovy na výučbu hudby. Ťahal som to dokonca z vlastného vrecka, keď ľudia postrácali džoby a nemohli si dovoliť platiť hodiny gitary, ale veľmi chceli pokračovať. Teraz máme okolo 300 žiakov, 25 lektorov a poradcov študentov, ktorí organizujú výučbu.
Vy hráte na aký nástroj?
Mám vyštudované husle, dlho som hral na gitaru a posledné roky som sa venoval basgitare. Teraz oprašujem klavír, pretože bez toho sa pri kompozícii neviem pohnúť. Kompozíciu momentálne študujem a mám z toho veľkú radosť.
Váš otec bol muzikológ, mama sa tiež venovala hudbe. Ako ste sa dostali k marketingu?
To bola náhoda. Venoval som sa Musicane a popri tom som zistil, že sa musíme vedieť predať. Že musíme vedieť ľuďom vysvetliť, v čom je Musicana úžasná a prečo je náš prístup dôležitý. Tým som sa dostal k marketingu a zistil som, že ma veľmi baví. Začal som si čítať o kampaniach, o teoretickom základe marketingu. Ako som bol z toho celý „napichaný“, kamarát, ktorý mal reklamnú agentúru, ma oslovil, že má nejaký problém s jednou kampaňou a chcel poznať iný názor. Tak sme vymysleli kampaň, ktorá brutálne zafungovala. On mi hovorí: „Keď ti zafungovala jedna kampaň, tak aj vymyslime aj druhú.“ A bola z toho tretia, štvrtá... Odvtedy ma to nejako chytilo. 15 rokov pôsobím primárne v digitále, ale bol tam aj veľký presah do offlinu.
Tak ste sa dostali aj k online videám?
Keď som robil v Zaraguze client servis directora, online videá boli neuveriteľne populárne. Mali sme niekoľko kampaní, ktoré sme postavili čisto na online videách. Fofola bola jedna z nich, reálny úspech tej kampane naozaj nastal na internete a na virálnom šírení, ľudia si to sami vyhľadávali, sami to chceli ukázať kamošom. Taká vec by v telke nevznikla. Keď ma potom headhunteri našli, že vydavateľstvo Ringier chce zamakať na videostratégii, bol som horúci kandidát, pretože som sa na videá vedel pozerať iným pohľadom. Lebo jeden pohľad je žurnalistický, kde treba dodržať všetky informácie a príbeh, ale zároveň je dôležité vedieť, čo funguje na internete, a k online videám nepristupovať televízne. To je inak problém mnohých redakcií, že sa k tomu pristupuje televízne, vysoko rozpočtovo. Pretože typický televízny prístup je, že príde štáb 4-5 ľudí, kde má každý niečo na starosti. Online video má úplne iné budgety. Väčšinou je to o tom, že môže ísť jeden redaktor a s ním jeden človek. A ten jeden človek si rieši kameru, zvuk, svetlo. Vyžaduje si to iný prístup a oveľa univerzálnejších ľudí. Tradičné školy na toto kameramanov často nepripravia. Potrebovali sme sa pripraviť na takýto nový koncept videa. Pretože celá úloha online videí v redakciách je spraviť video za čo najnižšie náklady. Ale zároveň aby fungovalo, aby prinieslo hodnotu prerozprávania príbehu. Lebo ľudia začínajú byť naozaj leniví v tom, že sa im nechce čítať články. A vo videu dokážete nielen prerozprávať príbeh, ale aj s emóciou pracovať lepšie ako pri písanom texte. Tam ste veľmi závislí od toho, či si to človek dokáže predstaviť.
Keď vás to bavilo, prečo ste odišli?
Narodila sa mi prvorodená dcéra a pekne sa to spojilo jedno s druhým. V rámci vydavateľstva nastávali isté transformácie, vedel som, že veľa vecí sa bude meniť, lebo veľká časť z portfólia odišla preč. K tomu som si povedal, že nechcem byť ďalší z rýchlikových rodičov, ktorí sú od rána do večera v práci. Bol čas urobiť v živote zmenu. Zrazu mám čas na všetko. Neuteká mi život pomedzi prsty, pretože pri malom dieťati je každý deň iný, každý deň vie niečo iné. Posadila sa a bol som pri tom. Povedala nejaké slovo a bol som pri tom. Nemal som to sprostredkované len z fotky alebo videa, ako to má mnoho mojich kamarátov.
Vy ste takýto balans medzi prácou a sebou samým hľadali už dávnejšie, preto ste začali chodiť na sebarozvojové semináre. Z čoho vznikol ten popud pracovať na sebe?
Na sebarozvoji si fičím už dlho. Uvedomil som si to možno ešte v roku 2001, keď som bol v Amerike. Vtedy u nás ešte trh so sebarozvojom absolútne nebol rozvinutý. Ani knižky sa tu nedali kúpiť, neorganizovali sa vo veľkom semináre. V Amerike som videl veľa dobrých publikácií, ktoré nejakým spôsobom nakopávali tému osobnostného rozvoja. Samozrejme, bolo tam aj veľa preamerikanizovaných brakov a tiež veľa slniečkárskych vecí. Ale super bolo, že tam bol trh a v rámci toho sme si vedeli vybrať. Vtedy som si priniesol veľa dobrých kníh, ku ktorým sa doteraz vraciam, a priniesol som si aj veľa audiokníh, ktoré sú dobré práve na rozmýšľanie o téme – mohol som si ich zastaviť, prechádzať sa popri jazere, vnímať veci, rozmýšľať.
V priebehu času sa aj u nás začal formovať trh s osobnostným rozvojom, dnes je už toho možno až priveľa. Podľa čoho si vyberáte, čo je kvalitné a čo nie?
To formovanie trhu u nás som vnímal niekedy od roku 2005. Ale veľmi som tomu neveril. Veľakrát to robili ľudia, ktorí by sa sami potrebovali povenovať osobnostnému rozvoju a nie viesť semináre. Hľadal som niečo, čo by bolo postavené aj na vedeckom základe, čo nebude robiť niekto, kto má za sebou víkendový kurz a zrazu ide viesť semináre. Kamoška mi odporučila práve Komunikáciu. Zistil som, že to je mama môjho kamoša. Tým pádom to bola pre mňa známka dôvery, že to nebude blbosť. Potom, keď som sa stretol s Danou Hamarovou a porozprávala mi, o čom ten polaritný workshop je, som si povedal, že to chcem vyskúšať. Zdalo sa mi , že som našiel niečo svoje. Dávalo mi to zmysel. Nie je to jednoduché, treba pri tom makať, ale nie je to motivačná literatúra v štýle, že prečítam si jednu knižku a problémy sveta sú pozitívnym myslením vyriešené. Odvtedy ma to nepustilo. Fičím si na tom a nemám ani potrebu hľadať iné veci. Síce si rád pozriem, čo je na trhu, ale zatiaľ som nič s podobnou kvalitou nenašiel.
Ako viete, že sebarozvoj naozaj funguje? Vypozorovali ste zmeny vo svojom osobnom či pracovnom živote?
„Aha momentov“ je pri osobnostnom rozvoji viac. Veľa pochopíte o tomto svete, o detstve, viac začnete chápať svojich rodičov a nepozerať sa na nich len cez svoje krivdy. Zrazu mi to začalo všetko do seba zapadať. Videl som, ako sa mi upravujú mnohé oblasti v živote. Okamžite sa mi zlepšili veci v partnerskom vzťahu, veľmi citeľne, až sme z toho boli obaja prekvapení. Začali sme sa lepšie rozprávať, lepšie komunikovať. Takisto v pracovnej oblasti som začal inak reagovať na situácie. Prestal som byť tak tragický, keď sa niečo stalo. Prestal som byť netrpezlivý, bláznivý perfekcionista. Postupne opúšťam vlastné klietky. Veľakrát som napríklad zvykol odkladať veci, aby boli úplne dokonalé. A zistil som, že je to blbosť.
Naučil som sa nesnažiť o dokonalosť. Dokonalosť je ďalšia nebezpečná klietka, pretože nič nemôže byť dokonalé. My sme ako ľudia od prírody nedokonalí, a tak je to v poriadku. Nečakám na dokonalý moment, konám okamžite, vo vhodnom čase, so snahou urobiť veci čo najlepšie, ako ich v danom momente urobiť viem. Taktiež sa učím, kedy treba veci urobiť rýchlo a možno len na osemdesiat percent, perfekcionisticky ich zbytočne „neleštiť“ a neplytvať životnou energiou, nezdržovať. A kedy treba veci vypracovať dôkladnejšie a možno radšej pomalšie.
Dátum: 17.05.2018
Autor: Palo Hlubina
Fotograf: Michaela Klanicová
