Jeden z vtipov o právnikoch hovorí, že sa im nikto nesmeje. Pretože laici im nerozumejú a právnici ich považujú za normálne.

Peter Bak: Právnik, ktorý sa naučil počúvať ľudí

Jeden z vtipov o právnikoch hovorí, že sa im nikto nesmeje. Pretože laici im nerozumejú a právnici ich považujú za normálne.

Jeden z vtipov o právnikoch hovorí, že sa im nikto nesmeje. Pretože laici im nerozumejú a právnici ich považujú za normálne. Peter Bak sa tomuto právnickému klišé trochu vymyká. Vie sa schuti pobaviť aj sám na sebe. A na rovinu povedať veci, ktoré mnohí v sebe taktne obchádzame.

 

Otázka na úvod, baví vás ešte právo?

 

(dlhý smiech) Výborná otázka. Niekedy ma baví a niekedy ma baví menej.

 

A čo prevláda?

 

Teraz mám takú fázu, že ma samotné právo baví menej a bavia ma skôr veci okolo toho. Keď som v roku 2014 odchádzal z jednej veľkej medzinárodnej advokátskej kancelárie, kde som bol partnerom, povedal som si, že sa už do takéhoto spôsobu výkonu práva nevrátim. To bol aj jeden z motívov vyskúšať to robiť inak – s vlastnou firmou a s ľuďmi, ktorí mi dali dôveru a odišli spolu so mnou. Takže to, čo ma momentálne baví, je budovať firmu. A právo mi teraz slúži ako taký vehikel, cez ktorý si môžem napĺňať vlastný sebarozvoj budovaním firmy a skvalitňovať vzťahy cez efektívnu komunikáciu s kolegami a klientmi. V podstate nič iné ako právo robiť neviem, ale ten spôsob, akým s ním dnes dokážem pracovať, ma baví.

PETO B 2

Prečo ste sa vlastne dali na právnickú cestu? Išlo o tú príslovečnú situáciu, že ste už od mala vedeli, čím chcete byť?

 

Vôbec nie. Odpovede na to sú možné dve. Prvá je čisto pragmatická. Po gymnáziu som na to išiel vylučovacou metódou a keďže mi prírodovedné disciplíny nikdy veľmi nešli, ale vždy mi to dobre rozprávalo, právo bola prirodzená voľba. No vtedy som o práve nevedel vôbec nič, všetko som sa dozvedel až na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde som študoval. Druhá odpoveď vyplynula z analýzy cez sebarozvojové techniky, ktoré sme sa v Komunikácii naučili používať. Tam mi vyskočil jeden príbeh z detstva. Vždy som veľmi rád čítal a jedna z mojich obľúbených detských kníh sa volala Z rozprávky do rozprávky, čo bol taký výber rozprávok z celého sveta. A v jednej z nich, s názvom Figliar Abunuvas, hlavný hrdina obhajoval nejakého žobráka pred sultánom veľmi vtipným spôsobom. To ma zaujalo, ten boj za spravodlivosť a zároveň zábavná a nápaditá pomoc človeku. No a presne toto sa akoby ťahá celým mojím profesionálnym príbehom.

PETO B 3

A čo rozhodlo v tom, akému typu práva sa budete venovať? Bol to vyslovene trh?

 

Rozhodlo aj to, že prvá kancelária, do ktorej som po skončení fakulty v roku 1997 nastúpil, sa venovala hlavne obchodnému právu. Ale skúšal som chvíľu aj trestné právo, no to ma nebavilo, pretože tam viac ako o právo, v zmysle ako ho vnímam ja, ide najmä o hľadanie procesných pochybení policajtov či prokuratúry. No a klientela, s ktorou prichádzate do styku v trestnom práve, je určitá kategória ľudí, s ktorou sa stretávať nechcem.

 

Z laického pohľadu je dnes veľmi veľa advokátov a advokátskych kancelárií. Ako náročné je vybudovať firmu od začiatku v týchto konkurenčných podmienkach?

 

Konkurencia je naozaj tvrdá. Pamätám si časy, keď na Slovensku bolo advokátov tak tritisíc, dnes je ich, aj po spojení s Komorou komerčných právnikov SR pred pár rokmi, možno aj sedemtisíc. Ale medzi nami je aj veľa takých „kovbojov“, ktorí urobia hocičo, hocijako a za hocikoľko. Klient, keď si má vyberať, nie vždy vie, kde je naozaj kvalita. Preto na jednej strane je tu tvrdá konkurencia, na druhej strane klienti zvyknú preferovať štýl „za málo peňazí veľa muziky“, a to sa nie vždy dá, keď to chcem robiť poriadne a musím vychovať a následne aj zaplatiť naozaj kvalitných ľudí, aby som vybudoval kvalitný team právnikov. Naša hodinová sadzba je potom, samozrejme, vyššia ako u kolegov, ktorí to robia sami.

 

Ako sa v právnickom biznise získavajú klienti? Štandardne cez referencie a reklamu alebo sa čaká, kto zaklope na dvere?

 

Reklama bola pre advokátov niekedy úplne vylúčená, no odkedy vstúpili na náš trh veľké zahraničné právne firmy, je to už trochu lepšie. No stále to nie je tak, že by som si mohol dať, obrazne povedané, billboard s tým, že som najlepší advokát na svete – čo ale ani nepovažujem za dobrý spôsob budovania značky a ani by som to takto nerobil. Takže u nás to funguje na vzťahoch a hlavne na referenciách. Ak som dobrý, klient je spokojný, odporučí ma ľudom, s ktorými má nejaký vzťah. A Slovensko je veľmi vzťahové. Ale trochu reklamy robíme napríklad tým, že nám vyjde odborný článok v periodikách, v ktorých si zaplatíme priestor. A robíme aj odborné prednášky na vybrané témy pre rôzne záujmové združenia a asociácie.

PETO B 5

Je stres takto fungovať, keď neviete, čo bude o polroka?

 

Je to veľký stres. No s tým som sa musel naučiť žiť, respektíve, stále sa to učím. Ja s mojou firmou žijem 24 hodín, sedem dní v týždni. Nemôžem si ani na chvíľu povedať, že teraz nie som majiteľ firmy, že niečo teraz nebudem riešiť, lebo na to nemám náladu. Čo sa plánovania týka, tak si akurát plánujem tržby v zmysle, že vždy chcem byť lepší ako minulý rok. A s tým súvisí plánovanie konkrétnych krokov, ktoré pre to potrebujem urobiť.

 

Ako ste sa naučili ten stres zvládať? Čo vám najlepšie funguje?

 

Veľa športujem. Bicykel. Treking. Veľakrát som bol v Himalájach. A pomohlo mi aj veľa cestovania, čo mi aj viac otvorilo obzory. Zvykol som každý rok tak na tri týždne odcestovať niekde mimo civilizáciu, do krajín, ako India, Nepál, Indonézia, Venezuela. Väčšinou som si vyberal destinácie, kde to bolo úplne odlišné od našich podmienok, kde nebol signál, kde bol problém s vodou, neraz to boli až adrenalínové zážitky.

 

V rámci oblastí, ktoré spomínate, boli ste niekde aj meditovať?

 

Plánovane za meditáciami som nevycestovával, meditácie robíme v rámci Komunikácie ako súčasť workshopov, čo mi veľmi vyhovuje. Absolvujem dva workshopy za rok, čo ma úplne stabilizuje a potom fungujem v danom režime, ktorý tie workshopy nastavujú. Za tie roky, čo som v Komunikácii, mi to tak vliezlo pod kožu, že pokiaľ nie som vyslovene v nejakom šialenom strese alebo veľmi veľkom emočnom vypätí, tak sa už na ľudí a životné situácie pozerám cez prizmu komunikačných techník. Napríklad keď sa dostanem s niekým do konfrontácie a mám vypätú emóciu, akonáhle sa mi podarí pozrieť sa na danú situáciu cez techniky, ktoré som sa naučil, ihneď mi klesne napätie. Výsledkom je, že to okamžite uľahčí komunikáciu a v 99 % prípadov prestanem v komunikácii s partnerom riešiť emóciu, ktorú problém vyvoval, ale začnem riešiť podstatu problému. Možno problém neviem vyriešiť hneď, ale nastúpim cestu riešenia podstaty problému bez ďalšej eskalácie napätia.

Špeciálne ku koučingu, ktorý robíme my, kde sa pracuje aj s tieňmi a nevedomím a je to do veľkej miery „psychologická“ práca, aj keď to nie je psychoterapia. Náš koučing nie je len o práci s vedomím v zmysle iného pohľadu na veci, o stanovovaní si cieľov, spätnej väzby alebo hľadaní toho, čo by klienta napĺňalo. Nie je o tom, že radíme klientom, čo majú urobiť. Je to odvahe „zísť o pár poschodí“ hlbšie, do neznámeho prostredia vlastného nevedomia a spoznávania sa a prijímania sa v tejto rovine.

 

Ako ste sa dostali k týmto sebarozvojovým veciam?

 

Všetko to vyplynulo z toho, že som sa dostal do životnej fázy osobnej nespokojnosti. V podstate som vtedy už bojkotoval základné pravidlá biznisu, napríklad som chodil do kancelárie v rifliach a vyťahanej košeli, niečo hrozné. Bol to dôsledok toho, že som úplne stratil životnú motiváciu – hovorí sa tomu, že vyhoríte. Nevidel som žiadny zmysel, prečo by som mal ďalej vôbec pokračovať v tejto práci. Kauza striedala kauzu, projekt striedal projekt, ten stereotyp bol ubíjajúci. Keď som bol mladší a rozbiehal som kariéru, mal som v mysli nakreslenú trasu, po ktorej idem stále hore a po každom úspechu zapichnem nejakú vlajočku na území, ktoré som dobyl. Napríklad vyhrám veľký spor, dosiahnem nejaký vysoký obrat, jednoducho niečo, čo si v tom biznise naplánujem a potom dosiahnem. A keď to dosiahnem, tak budem šťastný a spokojný. No a zrazu som na ten pomyselný vrchol kopca, ktorý som si v hlave predtým nakreslil, prišiel a... nič. Ten pocit uspokojenia zo všetkého dosiahnutého som úplne stratil a prestalo ma to v podstate baviť. Samo o sebe to pre mňa nemalo zmysel. Takže som potom hľadal rôzne spôsoby, ako sa z toho dostať. A vtedy mi môj najlepší kamarát, s ktorým som vyrastal od troch rokov, dal telefónne číslo na Ľubu Hamarovú, zavolal som jej a išli sme sa porozprávať. To bol jeden z tých kľúčových momentov, lebo doteraz si pamätám nielen ten rozhovor, ale aj čo som mal oblečené, aké bolo počasie v ten deň, proste takmer všetko. Následne som sa prihlásil na prvý workshop a odvtedy s tým tak nejako idem, sebarozvoj sa stal súčasťou môjho života..

 

PETO B 1

Kedy ste začali v živote pociťovať, že tieto workshopy majú zmysel? Ako sa to začalo konkrétne prejavovať?

 

Je to také zábavné, lebo to celé má viacero fáz a najvtipnejší je AHA?! efekt. Taký ten prvý AHA?! efekt som zažil, keď som už o tom mal voľačo naštudované a začínali mi dopínať veci, ktoré mi dovtedy absolútne nedopínali. Ocitol som sa v tých istých situáciách ako predtým, ale zrazu som si uvedomil, „čo sa mi deje“ naozaj. A vtedy nabehlo to AHA?!. Pochopenie toho, prečo „sa mi deje“ to, „čo sa mi deje“, mi prinieslo najskôr chvíľkový pocit nepríjemného prekvapenia a následne taký zvláštny vnútorný pokoj, keď som v týchto situáciách začal uplatňovať to, čo som sa na workshopoch naučil. Začal som byť citeľne pokojnejší, pretože ja som býval extrémne nepokojný aj s ohľadom na môj značný temperament. Ale čo som ocenil asi najviac je, že som sa naučil oveľa lepšie počúvať druhých. Dovtedy som v podstate počúvať nevedel. Keď mi niekto niečo rozprával, naskakovali mi v hlave akoby vlastné filmy – podobné situácie z môjho vlastného života, a tým pádom som odvnímal tak maximálne 20 % toho, čo mi človek chcel povedať. No a to, že som sa naučil pokojne počúvať a snažím sa ľudí pochopiť, mi vo finále prinieslo lepší vzťah s klientmi či s kolegami. Začali sa v mojej prítomnosti cítiť lepšie, sú vypočutí a hlavne pochopení.

 

Pocítili ste zmenu aj na výsledkoch práce?

 

Sekundárne mi to prinieslo lepšie pracovné výsledky, lebo keď dokážem klienta lepšie pochopiť, tak mu viem aj lepšie pomôcť. Jednoduchý príklad, ktorý často uvádzam, je, keď za mnou príde klient s tým, že potrebuje, povedzme, kúpnu zmluvu na auto. Nezačnem hneď pripravovať kúpnu zmluvu, nepýtam sa na parametre zmluvy. Namiesto toho sa s klientom najprv porozprávam, aby som zistil, prečo vôbec tú kúpnu zmluvu potrebuje, prečo chce niečo kúpiť, vlastniť, čo vlastne rieši. Napokon môžeme prísť k záveru, že on nechce auto vlastniť, on ho chce „iba“ používať. Vtedy navrhnem, či nie je lepšie pre jeho firmu auto zafinancovať nejako inak, povedzme formou leasingu, pretože to môže mať priazivejší dopad na cashflow, má to iné daňové dopady atď. A celá situácia má zrazu iný rozmer a nájdem efektívnejšie riešenie pre uspokojenie tej ozajstnej, nie pôvodne deklarovanej, potreby klienta. Toto je, samozrejme, pomerne primitívny príklad, ale aktívne počúvanie naozaj pomáha mne a následne mojim klientom efektívne riešiť veľmi komplikované právne situácie a pozície klientov.
Takže cez pozorné počúvanie a kladenie tých správnych otázok dokážem klienta lepšie pochopiť a následne navrhnúť správnu stratégiu riešenia problémov, čo je dnes asi najväčšia pridaná hodnota, ktorú k mojej odbornosti ponúkam. A to ma vlastne na tejto práci asi aj baví najviac – pochopiť podstatu a ponúkať klientom strategický pohľad na veci a strategické riešenia. A vždy sa pri tom naučím aj niečo o sebe. 


Dátum: 17.05.2018
Autor: Palo Hlubina
Fotograf: Michaela Klanicová

komunikacia
Sme špecialisti na osobnostný rozvoj cez spoznávanie nevedomej časti osobnosti a využívanie celého potenciálu emócií a vlastností – pozitívnych aj negatívnych. Spájame teóriu C. G. Junga, najnovšie poznatky psychológie a neurovedy a tiež Zen a meditáciu tak, aby sme vám pomohli žiť naozaj naplnený a autentický život.