Predstavte si, že svoje deti vediete k tomu, aby sa nielen vzdelávali, ale aj rozvíjali ako ľudia. Dnes sa to nazýva sebarozvoj. Kam to povedie?

Dana Hamarová: Meditácia sa študuje aj na univerzite

Predstavte si, že svoje deti vediete k tomu, aby sa nielen vzdelávali, ale aj rozvíjali ako ľudia. Dnes sa to nazýva sebarozvoj. Kam to povedie?

Predstavte si, že svoje deti vediete k tomu, aby sa nielen vzdelávali, ale aj rozvíjali ako ľudia. Dnes sa to nazýva sebarozvoj. Kam to povedie? Je žena, ktorá na to vie odpovedať, pretože to má zažité. Dana Hamarová je dcérou Ľubice Hamarovej, známej psychologičky a odborníčky na jungovú psychológiu tieňov. Dana sa však k sebarozvoju paradoxne nedostala vďaka mame, ale preto, že chcela robiť iné veci ako jej rodičia. Pracovala v korporáciách na manažérskych pozíciách a až tam zistila, že ak chce viesť ľudí, musí začať pracovať najmä sama so sebou. Na prvý worskhop venovaný práci s vlastnými tieňmi preto išla v 21 rokoch.  Dnes sa v rodinnej firme angažuje čoraz viac a okrem toho, že v Británii študuje neurovedu, hľadá súvislosti medzi tým, čo hovoria psychológovia na základe pratických skúseností a čo si myslia vedci na základe výskumov.

 

Čo najradšej robíš, keď nemusíš robiť vôbec nič?

 

Pracujem. 🙂 Ale ak mám naozaj voľno, rada si čítam.

 

Väčšinou čo?

 

Väčšinou odbornú literatúru. 🙂 Tak to bolo odmalička, vždy som sa veľa zaujímala o nové veci a informácie. Aj keď googlim, väčšinou je to v Google Scholar, v odborných časopisoch, čo je nové.  Už som si vravela, že začnem čítať viac beletrie, ale potom idem na dovolenku a zoberiem si Jungove rozhovory... No nie je to úplná beletria, ale určite „ľahšie“ čítanie ako odborný text. 🙂 A samozrejme, keď nepracujem, veľmi rada trávim čas s blízkymi ľuďmi, s priateľom, s kamoškami, s rodinou.  Alebo športujem. A tiež rada pozerám filmy, aj keď  tam sa mi často tiež „prepašujú“  dokumenty, napríklad o Higgsovom bozóne. 🙂

DANCA 6

Ľudia, ktorí uprednostňujú čítanie odborných veci pred beletriou sa často obávajú silných emócií, ktoré ich môžu rozhodiť. Platí to aj u teba? Čo ťa vie najviac emocionálne rozrušiť?

 

Ja si myslím, že u mňa je odborná literatúra skôr akási prirodzená kompenzácia toho, že v mojej práci často prežívam silné emócie, a že ja sama som taká temperamentnejšia povaha. 🙂 Najviac ma vedia rozrušiť situácie, pri ktorých ide o mojich blízkych. V tom zmysle, že sa im stalo niečo nepríjemné, nemajú sa dobre, alebo sú chorí.  Ale väčšinou mám vnútornú pohodu. Keď som ešte pracovala v korporáciách, často sa mi stalo, že kolegovia nechápali, ako môžem byť stále usmiata a v kľude, aj keď ostatní mali kopec stresu z klientov a dedlajnov, pretože hlavne prostredie reklamy a telco biznisu bolo veľmi rýchle a stresujúce. Vždy som sa len usmiala a povedala, že meditujem, tak preto. Paradoxne som však povaha, že ma vie ľahko „vznietiť“ čokoľvek, ale väčšinou len nakrátko - napríklad na tri sekundy. 🙂 A keďže som vychovávaná emócie nepotláčať, ale zdravo ich vyjadrovať, dokážem si ich väčšinou na tú chvíľku uvedomiť a odžiť v bezpečnej a nedeštruktívnej podobe. Tým, že si ich uvedomujem a uvoľním, neostávajú vo mne vo forme, ktorá by mi mohla spôsobovať následné problémy. Ak by aj niečo ostalo, radšej priebežne meditujem, alebo si urobím zopár cvičení, aby som si bola istá, že vo mne toho „ostáva čo najmenej“, kedže dnes viem, že zdravé vyjadrovanie emócií je dôležité aj pre moje zdravie.

DANCA 3

Žijeme v dobe, keď sa sebarozvoj stal mainstreamom. Pred piatimi rokmi to nebolo ešte také jasné a pred desiatimi už vôbec nie. Pamätáš si na nejaké obdobie, alebo moment, keď ti začal dávať sebarozvoj zmysel? Alebo to bolo vďaka rodinnému zázemiu u teba normálne od detstva?

 

Nebolo to pre mňa bežné od detstva, respektíve som vôbec nevedela, že niečo také existuje. Ale jasné, že niekde „na pozadí“ to v našej rodine „fičalo“ už od narodenia a aj s bratom sme mali „dobrý základ“. Mamina bola s nami päť rokov doma a každý deň sme mali rozpis, čo ideme rozvíjať – raz inteligenciu, potom kreativitu. Potom som len pol roka chodila do škôlky a išla na základnú. Keď som v puberte rozmýšľala, akým smerom sa vybrať, jediné, na čo som prišla, bolo, že chcem robiť niečo iné, ako moji rodičia, aj keď obidve možnosti – aj medicínu ako otec, aj psychológiu ako mama som zvažovala. V sedemnástich, na posledný ročník strednej školy, som išla do Ameriky a keď som sa vrátila ešte jasnejšie som cítila, že chcem robiť niečo úplne iné, ako rodičia. Bolo to hlavne tým, že boli deväťdesiate roky, v Amerike som videla kapitalizmus „v plnom rozkvete“, ale u nás iba začínal a ten rozdiel bol priepastný. Všetko americké bolo vtedy „sexy“, preto som veľmi chcela pracovať v zahraničnej korporácii a išla študovať manažment na americkú školu. Ale hlavne som chcela byť samostatná a nezávislá, čo práca v zahraničnej korporácii vtedy veľmi ľahko umožňovala, lebo môj nástupný plat na pozícii asistentky bol vyšší ako na pozícii s 30-ročnou praxou a vysokou školou v štátnom sektore. Takže som išla svojím smerom a ani som nevedela, čo presne mama robí – len že nejaké workshopy, niečo so športovcami, nejaké terapie. Ani sme sa o tom nejak detailnejšie nerozprávali.

 

Kde sa to zlomilo? Kedy si sa začala zaoberať tým, že tu je aj sebarozvoj a nejaké postupy, ktoré vedia človeku pomôcť lepšie fungovať?

 

Asi v 21 rokoch. Vtedy som dostala v DHL príležitosť viesť tím približne pätnástich ľudí. Pol roka som sa s tým trápila. Niektoré veci mi išli fajn, ale niektoré mi nešli tak, ako som si predstavovala a samozrejme nároky sama na seba som mala tie najvyššie. 🙂 Všetci moji podriadení boli starší odo mňa. Pre mňa to bolo ťažké vybudovať si rešpekt a prijať, že ak chcem nasledovať aj záujmy firmy, nemôžem podriadením vždy vyhovieť a byť s nimi vždy kamarátka. Vtedy mi mamina ponúkla, či nechcem prísť k nej na workshop. Najprv som váhala, pretože mamina sa počas mojej puberty začala venovať Zen budhizmu a zenovej meditácii, čo bolo v tom čase na Slovensku dosť „exotické“. Ja som vtedy nerozlišovala medzi osobnostným a duchovným rozvojom, tieto témy som spájala a z puberty mi k nim ostala určitá nedôvera, lebo vtedy to bolo pre mňa niečo, čomu som vôbec nerozumela a čo mi „bralo mamu“, keď v lete často odchádzala aj na dva mesiace do budhistického kláštora do Francúzka. Ale nakoniec som aj napriek prvotnej odmeranosti na workshop predsa len išla, lebo na tom, aby som dobre zvládla moju novú rolu manažérky a líderky tímu, mi veľmi záležalo. A otvoril sa mi úplne iný svet. Bola som v úžase z toho, čo tá psychológia a ľudská psychika vlastne je, čo všetko sa s ňou dá robiť a ako sa dá pozerať do seba.

 

1

Bol to nejaký aha-moment, alebo to všetko šlo postupne?

 

Pamätám si ten deň po prvom workshope. Prišla som domov a musela som si ľahnúť. Točila sa mi hlava, akoby som bola opitá. Dodnes si to pamätám – že čo je toto za teóriu, tie tiene? Ako to takto môže fungovať? Ako sa moja psychika môže zobrazovať navonok? Normálne som mala „točák“, ležala som v posteli. Po čase sa mi to uležalo v hlave, začala som si seba a veci viac uvedomovať a veľmi sa mi zmenila aj situácia v práci. Moja kariéra potom išla veľmi rýchlo. Bola som aj v iných firmách a korporáciách, viedla aj väčšie tímy. Myslím si, že to išlo tak rýchlo práve preto, že som so sebou a s tieňmi vedela pracovať a začala som to hneď aplikovať do života. A v 28 rokoch som potom dala šancu aj meditácii a Zenu. Aj keď musím úprimne priznať, že ma to začalo zaujímať, až keď som si prečítala nejaký vedecký článok o tom, že meditácia je dobrá pre zdravie a mozog. Až neskôr som začala chápať aj jej duchovné aspekty a Zen ako taký – teda dúfam, že aspoň niečo málo som už pochopila. 🙂

 

Študuješ v Británii neurovedu a stretla si sa aj s tým, že meditácia sa tam normálne študuje na univerzite. Ako môžu ísť dokopy meditácia a univerzitná veda?

 

Spojenie meditácie a vedy je o tom, že vedci skúmajú jej účinky v rôznych prostrediach, napríklad ako vplýva na zamestnancov v pracovnom prostredí, ako na ľudí, ktorí majú problémy so stresom, alebo na ľudí, ktorí majú rakovinu či schizofréniu a podobne. A skúmať sa dá to, čo sa deje v mozgu, napríklad že sa „ukľudnia“ učité centrá, ktoré sú príliš aktívne. Alebo sa zmení pomer šedej a bielej kôry v mozgu, zväčší alebo sa zmenší nejaká časť, ale aj rôzne iné biomarkery, napríklad hladina stresových hormónov, alebo vplyv meditácie na biomarkery imunity a podobne.

Pri takýchto predmetoch sa samozrejme v škole dbá aj na praktickú stránku a meditovanie samotné, no a potom sa môže robiť napríklad aj výskum, ako vplýva meditácia na študentov alebo profesorov, na ich výkon, zdravie a podobne. V rámci neurovedy v posledných rokoch vznikol nový obor, ktorý sa nazýva „contemplative neuroscience“ ktorý sa, ak by som to mala povedať zjednodušene, zaoberá vplyvmi meditácie a iných duchových cvičení na mozog a nervovú sústavu. Dá sa povedať, že základy tomuto celému položili vedci ako Daniel Goleman and Richard Davidson, ktorí sa sami venovali áziských duchovným cvičeniam a presvedčili Dalajlámu, aby im dal k dispozícii budhistických mníchov na skúmanie ich mozgov. Dalajláma na to pristal, pretože vedel, že náš západný svet funguje tak, že veciam často veríme len vtedy, keď sú vedecky potvrdené. On sám povedal, že takéto potvrdenia nepotrebuje, lebo oni to vedia už tisíce rokov, ale že rád prispeje k tomu, aby sa tieto veci komunikovali aj cez jazyk zrozumiteľný dnešnej dobe, ktorým veda často je.

 

Prečo si začala študovať neurovedu na londýnskej škole? Potrebuješ to k práci?

 

Nepotrebujem. 🙂 Teda myslím k tej mojej dennodennej práci kouča. To, že budem mať nejaké nové poznatky z neurovedy mi nepomôže lepšie počúvať klienta, alebo lepšie reagovať na to, čo hovorí. Na to je najdôležitejšia moja vlastná práca na sebe, to, že ja meditujem a robím si pravidelne cvičenia a chodím na workshopy. Mojou motiváciou bolo hlavne to, že si myslím, že k práci dobrého kouča takéto vzdelanie patrí.

Špeciálne ku koučingu, ktorý robíme my, kde sa pracuje aj s tieňmi a nevedomím a je to do veľkej miery „psychologická“ práca, aj keď to nie je psychoterapia. Náš koučing nie je len o práci s vedomím v zmysle iného pohľadu na veci, o stanovovaní si cieľov, spätnej väzby alebo hľadaní toho, čo by klienta napĺňalo. Nie je o tom, že radíme klientom, čo majú urobiť. Je to odvahe „zísť o pár poschodí“ hlbšie, do neznámeho prostredia vlastného nevedomia a spoznávania sa a prijímania sa v tejto rovine.

Keď moja mamina študovala psychológiu, neuroveda ako odbor neexistovala a už vôbec nie, keď Freud a Jung zadefinovali pojem nevedomie a popísal, ako funguje. Preto mi príde zaujímavé a fascinujúce sledovať, ako teraz vedci, keď majú technologické možnosti, skúmajú nevedomie novými spôsobmi a potvrdzujú veľa z toho, na čo Jung prišiel na základe vlastných skúseností so sebou samým a s jeho klientami. Čiže je to celé skôr o mojej zvedavosti, ale aj o spájaní praxe a vedy, pretože nie všetci vedci, ktorí nevedomie skúmajú, s ním aj vedia pracovať, a tiež nie je veľa jungiánskych psychológov, ktorí by študovali neurovedu a presne poznajú procesy v mozgu. Čiže je to pre mňa aj o tom, že toto spojenie je niečo nové, vzrušujúce a nepreskúmané. 🙂

Druhá vec je, že ja som už od doby, keď som bola v Amerike, chcela chodiť na nejakú dobrú školu svetovej úrovne. A King’s College London, na ktorej som teraz, je v top 20 na svete a inštitút na ktorom študujem, je najväčším výskumným ústavom psychiatrie, psychológie a neurovedy v Európe. Ale dostať sa tam nebolo ľahké a stálo ma to aj kus môjho ega. Keďže moju prvú výšku som skončila pred viac ako dvanástimi rokmi, potrebovala som IAELTS certifikát, aj napriek tomu, že som aj prvú školu študovala po anglicky.  Asi to brali tak, že po toľkých rokoch mi možno tá angličtina celá „vyfučala z hlavy“. 🙂 Tak nasledovala lekcia pokory, kde som musela ísť na kurz angličtiny s 18-ročnými deťmi. Hoci som anglicky vedela, zrazu som všetkým musela dokazovať, čo viem.

 

Napriek tomu, že si v skorej mladosti chcela ísť vlastnou cestou, teraz máš firmu s mamou a venuješ sa psychológii. Takže postupne smeruješ k tomu, že pôjdeš v jej šľapajach?

 

Aj áno, aj nie 🙂 Samozrejme veľa z toho je prirodzený vývoj, ktorému som sa „nemohla vyhnúť“. Či si to uvedomujem alebo nie, veľa vecí preberám automaticky a veľa vecí som dostala do vienka výchovou, za čo som aj nesmierne vďačná. A samozrejme, veľmi ma ovplyvnili workshopy u nej a aj to, ako koučujem, vychádza viac z toho, čo som sa za tie roky naučila od nej, ako z toho, čo som na naučila na ročnom koučingovom kurze.

Ale myslím si, že v mnohom idem vlastnou cestou, ktorá je možno aj odrazom novej doby a toho, že som prvých desať rokov kariéry strávila v korporáciách, mimo oblasť akademickej psychológie. Odkedy sme založili firmu, každý, nielen my dve, ale aj ostatní kolegovia, do nej prinášame niečo iné, navzájom sa ovplyvňujeme a inšpirujeme.

Mám aj aktivity, ktorým sa venujem len ja, ako napríklad špeciálny koučingový nástroj na prácu s mandalami Mandala Assesment Research Instrument, na ktorý som sa školila v Amerike, venujem sa viac I-Tingu a zapájam ho aj do biznis koučingov, robím školenia pre firmy, ktoré mamina nerobí. A hoci sme polaritný workshop začali robiť posledné roky spolu, dnes ešte neviem, či aj ja budem robiť podobné náročné workshopy pre pokročilých, ako robí ona. Ak aj áno, nikdy to nebude to isté, lebo môj príbeh je predsa len iný, nie som zenová mníška, v živote som zažila iné veci, ktoré ma inak vyformovali.

Ale myslím, že principiálne pokračujem v jej ceste, lebo sa venujem psychológii. A vnímam to tak, že mojím poslaním je pokračovať v tom, čo začala, obohatiť to možno o moje skúsenosti z biznisu a neurovedy, „dať tomu moderný šat“, sprístupniť prácu s tieňmi a s nevedomím širšiemu publiku a posunúť ju aj do iných sfér, ako sa využíva teraz. Ale toto celé je ešte otvorené a ja sama som zvedavá, ako to dopadne. 🙂

 

DANCA 8

Takže ty nie si typ človeka, ktorý by si dával dlhodobé ciele?

 

Myslím, že doteraz som si ich veľmi nedávala. 🙂 V tomto som bola nejako prirodzene nastavená na „tu a teraz“. Respektíve myslím, že som to sama pre seba nikdy takto nenazývala. Vždy som mala určitú víziu, čo by som chcela, ako som napríklad v tých osemnástich vedela, že chcem byť manažérka a riadiť ľudí. Vždy v hĺbke viem, čo chcem, ale na dennodennej báze potom na to „úplne zabúdam“ a venujem sa len tým veciam, ktoré sú na daný moment potrebné. Môj prístup by sa dal zhrnúť, že viem efektívne „prepínať“ medzi tu a teraz a dlhodobou víziou. Vždy som totiž otvorená a pripravená chytiť sa príležitosti.

Ako napríklad keď sa mi ešte ako asistentke prihovoril v pube kamarátov známy, či nechcem ísť robiť do DHL. Bolo to síce za menej peňazí, ako som vtedy zarábala, ale nejak som podľa nosa cítila, že je to tá správna cesta. Alebo keď sme založili firmu, mala som určitú predstavu, čo chcem robiť, akú firmu chcem vybudovať. Ale po pol roku som dostala ponuku viesť reklamnú agentúru a tiež som vtedy cítila, že je to správny krok, dať si ešte pred kariérou kouča takúto „odbočku“. Ale aj pri takomto rozhodovaní som vždy niekde na pozadí mala cieľ budovať vlastnú firmu. A „odskočiť si na 2-3 roky mi prišlo v súlade s touto dlhodobou víziou, tak som sa flexibilne chopila nečakanej príležitosti.

Nakoniec to, čo som sa za tie roky v reklame naučila, dnes často v práci využívam a som rada, že som sa vtedy tej príležitosti chopila. Nehovoriac o tom, že nášho kolegu Michala, ktorý je dnes neoddeliteľnou súčasťou nášho tímu, som spoznala tam. Čiže kráčam do nejakého „rámcového“ cieľa a nebojím sa preskakovať na nové cestičky, ktoré tam vedú, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť také zrejmé.

 

Dá sa vôbec do jedného celku spojiť veci ako dlhodobý cieľ, stratégie a žitie tu a teraz? Nie sú to protiklady?

 

Myslím si, že sa to dá, ale je to ťažké. Lebo ľudia sa v tom zamotajú, vyberú si iba jedno alebo druhé. Ja mám veľa cieľov, veľa plánov, alebo akoby motívov. Tie mi pomáhajú lepšie žiť tu a teraz a správne sa rozhodnúť, keď sa rozhodnúť treba. Ale tak ako som spomínala, často na toto úplne zabúdam a píšem maily, koučujem, telefonujem, jednoducho sa len sústredím na drobné činnosti tu a teraz a hlavne na to, aby som ich v daný moment urobila čo najvedomejšie.

 

Existuje veľa sebarozvojových smerov, ktoré tvrdia, že choďte tam, kde sa cítite dobre. Kde ste šťastní. Naproti tomu napríklad Jung, vravel, že miesto človeka je tam, kde cíti nepokoj. To je presný opak. Ako sa rozhoduješ ty?

 

Ja asi idem skôr tam, kde cítim výzvu. Ale výzva má vždy v sebe aj element nepokoja. 🙂 Pri výzve mám často obavy, či to zvládnem, ale práve z „prekonávania“ seba samej seba mám potom dobrý pocit, vnímam to, že sa rozvíjam a posúvam. S takýmito „múdrosťami“ býva často problém, keď sa ich držíme príliš striktne. Lebo záleží od situácie a raz je vhodné ísť tam, kde je nepokoj a inokedy tam, kde sa cítime dobre.

Umenie života je vedieť, kedy ktorú múdrosť použiť. Dnes sa napríklad často ľudia rozhodujú buď len na základe emócií alebo len na základe rácia. Ale zásadné životné rozhodnutia by mali mať aj jedno aj druhé. V dnešnej dobe hľadania toho, kde sa cítime dobre, zostáva nepochopené to, že keď nemáme spracované tiene a nepoznáme seba, tak to, čo nás priťahuje sú vlastne tiene a sabotéri.

Čiže veľa ľudí odíde z práce, lebo „cíti, že to nie je to pravé“, ale necíti sa potom spokojne. Alebo niekto odíde od partnera, lebo prišla nová životná láska a myslí si, že keď cíti silnú emóciu, že to je tá láska. Ale ak nepracuje s tieňmi a nevedomím, väčšinou sú to len tiene a nie intuícia.

Čiže áno, ja sa často snažím riadiť na základe intuície, ale tiež sa občas potrebujem zastaviť a zamyslieť sa nad tým, či je to naozaj intuícia alebo len tiene. Trvá to dlho, kým sa človek naučí rozlišovať, čo ho priťahuje naozaj a čo je kompenzačné priťahovanie cez tiene. Pretože keď nám je niečo nepríjemné, nemusí to byť len intuícia, ktorá nám hovorí, že tam nemáme ísť. Oveľa častejšie môže ísť o našu pohodlnosť a o to, že sa nám jednoducho nechce. 🙂


Dátum: 17.05.2018
Autor: Palo Hlubina
Fotograf: Michaela Klanicová

komunikacia
Sme špecialisti na osobnostný rozvoj cez spoznávanie nevedomej časti osobnosti a využívanie celého potenciálu emócií a vlastností – pozitívnych aj negatívnych. Spájame teóriu C. G. Junga, najnovšie poznatky psychológie a neurovedy a tiež Zen a meditáciu tak, aby sme vám pomohli žiť naozaj naplnený a autentický život.